Aron Bulwa má len desať rokov, keď sa v jeho rodnej židovskej štvrti v poľskom Piotrkówe prvý raz objavia nacisti a premenia ju na geto. So zdesením sleduje, ako jeho rodina a známi trpia pod nadvládou krutých strážcov a ako je v gete čoraz menej ľudí. Po strašných zážitkoch sa postupne dostane do dvoch pracovných táborov, až ho napokon deportujú do koncentračného tábora Buchenwald, kde zotrvá tri mesiace. Vojnu prežije ako jediný z celej rodiny.

Po nej sa ocitá vo Francúzsku – krajine, ktorú vôbec nepozná. Získa nové meno Armand a snaží sa znovu postaviť na vlastné nohy. Po celý čas ho však prenasledujú dve otázky: Ako to, že práve on prežil, keď toľko ľudí zahynulo? A aký má vôbec život ešte zmysel?

„Večer na tretí deň viacerí z nás, muži a deti, dostali rozkaz vyjsť zo synagógy a postaviť sa do radov. Pod dohľadom esesákov sme smerovali do lesa Rakow neďaleko mesta. Bola zima. Pôdu a stromy zakry´val sneh. V lese na nás namierili guľomety a esesáci nám rozdali lopaty. Mali sme kopať jamy. Trvalo nám to niekoľko hodín. Každý´ z nás popri odhadzovaní zeminy zmiešanej so špinavým snehom myslel na to iste: Nútia nás vykopať si vlastne hroby. Keď skončime, zabijú nás a hodia do jám, ktoré sme vykopali vlastnými rukami.“