„Celá pravda je oveľa tragickejšia a hroznejšia,“ píše sa v úvode tejto výnimočnej knihy – autentických spomienok. Ich autor Shlomo Venezia nielenže bol v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau (Osvienčim-Brezinka), ale musel tam vykonávať tú najstrašnejšiu prácu: prenášať telá zavraždených v plynových komorách do kremačných pecí. To prinútili robiť členov Sonderkommanda – pozerať sa zblízka na vraždenie ľudí. Toto svedectvo je stále nesmierne dôležité, možno dnes ešte väčšmi, keď sa dokonca nájdu ľudia, ktorí popierajú existenciu holokaustu. Ak svoje dejiny nepoznáme alebo ani poznať nechceme a radšej si pred nimi zatvárame oči, môžu sa zopakovať.

Z dvora sa pravidelne ozývali výstrely – početné popravy politických väzňov. Miesto sa nachádzalo pri ostnatých drôtoch a strážili nás vojaci v uniformách, ktoré som nepoznal, no podobali sa na talianske. Aký som bol vtedy hlúpy, obrátil som sa na jedného vojaka na stráži a povedal som mu: „Som Talian! Mohol by som podľa vás ujsť?“ Ihneď na mňa namieril pušku, a tak som cúvol a zdvihol som ruky: „Nič som nepovedal, nechajte to tak!“ Bol to taliansky fašista z milícií kolaborujúcich s Nemcami. V istom zmysle ma zachránil, lebo keby mi povedal, že môžem utiecť, určite by ma zastrelili, všade boli nemeckí vojaci, každých dvadsať metrov na strážnej veži.

V karanténe som zažil aj ďalšiu silnú príhodu. Iba niekoľko dní po príchode prišiel za nami jeden kápo a spýtal sa, či nechceme pracovať navyše za dvojitú porciu polievky. Všetci chceli ísť, trápil nás ukrutný hlad. Ocitol som sa medzi desiatimi vybranými na robotu. Ani môj brat, ani bratanci v tej skupine neboli. Dali nám ťahať voz, aký sa používa na prepravu sena. „Zapriahli“ nás namiesto koní. Prišli sme k baraku na konci karantény. Volal sa Leichenkeller, čo bola vlastne márnica. Keď sme otvorili dvere, vyvalil sa na nás odporný zápach z rozkladajúcich sa mŕtvol. Predtým som popri tomto baraku nikdy nešiel, a tak som sa dozvedel, že slúžil na odkladanie mŕtvych, čo zomreli v karanténe.