Recenze Světelná znamení

Vraj zo všetkych skvelych textov, ktoré Milan Šimečka napísal, sú i tak najlepšie listy, ktoré posielal svojej žene a synom z Ruzyňskej väznice, kde od mája 1981 strávil trinásť mesiacov. V dobách diktatúr zvykne kvitnúť jeden veľmi zvláštny, a pritom strhujúci žáner: listy z väzenia. V tychto časoch sedí v base množstvo ľudí, ktorych remeslom je meniť život na literatúru. Šimečkove listy z väzenia sú zo všetkych jeho textov tymi najsilnejšími. Jeho skutočnosť je v nich ožiarená poznaním, aké ľuďom vedia dopriať situácie strádania, vytrhnutia z bežného života. A teraz si predstavte, že o dva roky po tom, čo sa pisateľ listov z väzenia vráti, si vezme listy do parády jeho syn - Martin M. Šimečka, aby z nich urobil vyber, best of. Ale nevydrží to, a otcove nádherne plynúce posolstvá zo vzdialeného vesmíru prekladá svojimi krátkymi úryvkami z pozemskej prózy, detailmi, úsečnymi komentármi, scénami z rodinného života. Otec a syn hovoria dvoma jazykmi, a to doslova. Spolu sú trochu ako bola československá hymna: rôzna reč, rôzna melódia, rôzny rytmus, rôzny temperament, potenciál sporu aj vzbury, a v tom všetkom hlboká spriaznenosť, príbuznosť a dôverná, harmonická blízkosť. Inak povedané, láska. Také sú Světelná znamení. Po prvýkrát vyšli v samizdate, v bratislavskom vydavateľstve Fragment, roku 1984. Toto tretie vydanie vychádza v nádhernej grafickej úprave Márie Rojko a s fosforovo svietiacou obálkou. schovat popis