Nadmerné rozširovanie ríše, kresťanstvo, ktoré nazval „jedom z Judey“, a barbari – to sú podľa britského historika tri základné faktory, ktoré spôsobili pád Rímskej ríše. Jeho dielo vyniká nielen erudíciou, ale aj čítavým ironickým štýlom. „Búrka a vlny sú vždy na strane lepších námorníkov,“ píše autor v jednom zo svojich komentárov. Všíma si rozdiely medzi krajinami a národmi, rozdiely geografické a klimatické, ale aj intelektuálne a kultúrne, nepodceňuje ani hospodárske faktory. Podarilo sa mu načrtnúť pestrý a živý obraz celého veku ľudských dejín, pričom udržiava čitateľa v napätí zaujímavou témou a neobyčajne názornými opismi udalostí, bitiek, charakterov jednotlivých vodcov a cisárov, ich života a zvykov. Gibbon neradí jednotlivé fakty za seba, ale pokúša sa objasniť historický vývoj a jeho zákony. Aj vďaka tomuto vynikajúcemu dielu osvietenskej historiografie prestala byť história len zoznamom zločinov, podvodov a nešťastí, ale začali sme skúmať aj jej príčiny a dôsledky. Prvý rizikový faktor vedúci k úpadku ríše videl Gibbon v tom, že Rimania chceli dosiahnuť vojenskú slávu a občiansku cnosť, ktoré ich hnali k rozšíreniu ríše. To viedlo k nadmernej veľkosti a množstvu cudzích vplyvov. Druhým faktorom je v jeho výklade kresťanstvo. Sľub posmrtného života k nemu prilákal všetky spoločenské skupiny. Svojim učením a fanatizmom ale viedlo ku strate súdržnosti, oslabovaniu a zbabelosti. Hoci ho neoslovil vtedy populárny mýtus „ušľachtilého divocha“, na barbaroch, považovaných za tretiu príčinu pádu ríše, dokázal oceniť prirodzenú energiu, lásku k nezávislosti a zmysel pre kmeňovú česť. Staval ich do kontrastu s pasivitou, nedostatkom energie a originality, ktoré videl v rímskej spoločnosti. Gibbon začína svoje dielo obdobím Antoninovcov, považované za šťastné obdobie cisárskeho Ríma, keď národy žili v mieri a užívali plody svojej práce i nahonobené bohatstvo. V diele klenúcom sa cez trinásť storočí ďalej sleduje rímske dejiny až po pád Konštantínopolu, bašty Byzantskej ríše. „Gibbon je svojím spôsobom most, ktorý spája staroveké s moderným,“ napísal škótsky historik a mysliteľ Thomas Carlyle. Bol brilantným štylistom, podobne ako ďalší Gibbonov obdivovateľ Winston Churchill, sám autor mnohých historických prác. „Gibona som úplne hltal,” napísal o stretnutí s jeho knihami. „Triumfálne som prešiel všetkým od začiatku až po koniec a mal som z toho veľký pôžitok,“ dodal. Tento pocit z čítania veľkého štylistu a ironika Edwarda Gibbona a nevytratil ani s odstupom desaťročí.