Piata, záverečná časť súborného diela Ľ. Nováka obsahuje syntetický výklad vlastnej koncepcie etnogenézy Slovanov (Vznik Slovanov a ich jazyka), komplexnú genetickú a typologickú charakteristiku slovenčiny (Aký jazyk je slovenčina), ďalšie rozpracovanie už dávnejšie publikovanej tézy o príznakových a nepríznakových nulových morfémach (Špecifickosť morfologických nulovostí v slovanských jazykoch) alebo pozoruhodné úvahy o vysokoškolskej výučbe historickej gramatiky (Tak trochu esejisticky o vyučovaní historických gramatík). Ľ. Novák sa zaoberal aj témami z dejín slovenského jazyka, princípmi výstavby fonologických štruktúr a ďalšími teoretickými otázkami. Obdivuhodná bola v tomto období jeho prednášková činnosť prakticky vo všetkých pobočkách Slovenskej jazykovednej spoločnosti: tézy jeho prednášok sú publikované v bulletine Zápisník slovenského jazykovedca. Väčšina týchto prednášok je ladená spomienkovo; poslucháčstvo ich prijíma ako autentické svedectvo o slávnych rokoch Pražského lingvistického krúžku a o priekopníckej ére modernej slovenskej jazykovedy. Ako jeden zo zakladateľov Slovenskej akadémie vied a umení približuje Ľ. Novák v rozhovoroch okolnosti, za ktorých bola táto inštitúcia ustanovená v roku 1942. Niektoré teórie a výsledky vedeckých úvah autora dnes už berieme ako samozrejmé, časom sa stali kolektívnym vedeckým vedomím.