Recenze Tichá ruka. Desať elégií

Štrpkov text Tichá ruka, podobne ako iné básnické výpravy tohto autora, skúma identitu subjektu a v kontexte pominuteľnosti (nerovného súboju s časom) nanovo otvára otázky zmyslu ľudskej existencie. Komplikované, mnohovrstvové zaznamenávanie perspektív nazerania, dynamická a nečakaná zmenauhlov pohľadu sa premieta do generovania početných významových dimenzií, čo sa v čitateľskej skúsenosti zračí ako presah Štrpkovej metódy smerom k funkčnému pomenovaniu osamelobežeckej autorskej stratégie. Kritika (I. Hochel) akcentovala dôležitosť Tichej ruky najmä úspešným umeleckým a zážitkovým „prenosom“ existenciálnej úzkosti a mrazivým prienikom do transcendentných hlbín, v ktorých čitateľ náhle uzrie „hrozivé tajomstvo vesmíru“. V nadväznosti na svojbytnosť autorskej poetiky sa reedícia tohto textu legitimizuje aj tým, čo v umelecky výnimočnej literatúre vedie k sústavnému, ale vždy inak prežívanému čítaniu poskytujúcemu takmer nekonečné možnosti interpretácie.