Johan Huizinga (1872-1945) patrí k najvýznamnejším nizozemským historikom 20. storočia. Ako priekopník európskych kultúrnych dejín sa preslávil najmä veľkým opusom Jeseň stredoveku (1919, po slovensky 1990), venoval sa však aj otázkam filozofie hry (Homo ludens, 1938, po slovensky 1990) a kultúrnej kritike (V tieňoch zajtrajška, 1935; Zhanobený svet, 1943, obe po slovensky 2002), písal však takisto o medievistických témach i dejinách Spojených štátov amerických. Ako súčasník francúzskych historikov zoskupených okolo časopisu Les Annales bol sympatizantom nových metód v dejepisectve a interdisciplinarity v humanitných vedách, zaujímal sa tak o dejiny výtvarného umenia, ako aj o archeológiu, religionistiku a kultúrnu antropológiu. Dejiny Nizozemska ho vedecky priťahovali už od roku 1905, tento záujem však vyvrcholil v roku 1941, keď prepracoval sériu svojich starších kultúrno-historických prednášok venovaných svojej vlasti v období jej najväčšieho rozkvetu. Huizingova Kultúra Nizozemska v 17. storočí je dnes už klasickým dielom, v ktorom autor spojil historickú erudíciu s múzickosťou a ukázal, ako je možné esejisticky pútavo priblížiť modernému človeku život a civilizáciu vzdialenej historickej epochy.