Ako vyzerá svet, ktorý zostáva oku skrytý? A na čo spomína človek, keď prestane vidieť?

Tento text ponúka úprimné, dojímavé a miestami nečakane veselé rozprávanie muža, ktorý si v pamäti uchováva farby, tváre, hry detstva aj svetlo letných dní – dnes už iba ako drahocenné spomienky.Ako chlapec zažíval bežné dobrodružstvá typické pre detstvo. Až časom pochopil, že práve tieto chvíle sa stanú vzácnym pokladom, ku ktorému sa bude navracovať, keď jeho svet zahalí tma.Kniha približuje cestu bezstarostného detstva a rozmanitých príbehov, no najmä rozpráva o sile, odvahe a schopnosti nachádzať krásu tam, kde by ju iní nehľadali.
Fotografie: z archívu Martina Rybana

Ukážka z knihy:
Stál na prahu, potom vošiel dnu, posadil sa na stoličku a z vrecka kabáta vybral knihu. Obratne ako kúzelník v nej listoval. Dlhými prstami vyťahoval spomedzi stránok pohybli-
vé obrázky. Príbeh bol iba na začiatku, keď náhle prestal čítať. Postavil sa, odložil knihu a povedal, že si na chvíľu odskočí. Na prahu dverí zastal, otočil sa ku mne a povedal: „Si zve-
davý, ako príbeh pokračuje. Chceš to vedieť, ja viem, ale cena za to poznanie je príliš vysoká, ver mi,“ prestal rozprávať a smutne sa zahľadel do prázdna. Potom opäť pozrel na mňa
a takto prehovoril: „A pamätaj... každý koniec je len novým začiatkom... ani sa nenazdáš, a som tu späť.“ Odišiel a dvere nechal otvorené dokorán. Vyparil sa jako duch a vzápätí sa spustil prudký lejak. Svietilo slniečko a z neba padali veľké kvapky. Vytrvalo klopkali na parapet verandy a usilovali sa niečo mi povedať. Ich reči som ale ne- rozumel. Čakanie na neznámeho nemalo konca. Ani klobúk s červenou hviezdou to nevydržal a spadol mi z hlavy. Spoje sa rozišli a zo slávneho symbolu Siedmich statočných ostal iba bezvýznamný kus novinového papiera. Na stoličke predo mnou ležala nedočítaná kniha. Mal som nutkanie po nej siahnuť a sám si v nej listovať. Ani neviem prečo, ale namiesto čítania rozhodol som sa ísť neznámeho hľadať.