Recenze Dedinko

„Ležíme vedľa seba v dvoch radoch po štyroch. Osem cudzích mužov za mrežami väzenskej cely. Popravde, neviem, ku komu sa mám skôr otočiť zadkom. Nádych, výdych. Zatváram oči. Predstavujem si, že je vedľa mňa moja Zuzka. Cítim jej teplo a dobrotu. Deti sladko spia a všetko je po starom – zajtra ich odprevadím do školy a zájdem do môjho milovaného lesa, ktorý dýcha slobodou…“ zapisuje slová Dedinka na stránky tejto knihy prekvapená vnučka. V príbehu dnes vyše osemdesiatročného, malého veľkého muža, mapuje jeho kľukatú cestu životom, krutým a krásnym zároveň. O neobyčajných osudných vzostupoch a pádoch Dedinko rozpráva s pokorou a smiechom cez slzy. Na sklonku života otvára staré rany v spomienkach, ktoré na celé desaťročia zatvoril do pomyselnej skrinky. Dnes ju otvára, aby vám ukázal, že sa oplatí viackrát začať od nuly... schovat popis