Je neskoro v noci, všade tma, naokolo vyčíňa búrka a mladá učiteľka Cass sa chce dostať čo najrýchlejšie domov. Zrazu na odľahlej neosvetlenej ceste v lese zazrie zaparkované auto a rozhodnutie, ktoré v tejto chvíli urobí, bude mať ďalekosiahle následky. Nevystúpi zo svojho auta, aby vodičke ponúkla pomoc. Namiesto toho pokračuje v ceste domov. Nasledujúci deň sa dozvie, že ženu v aute niekto zavraždil. Cass zaplavia hrozné výčitky svedomia a v duchu sa pýta, či mohla zabrániť tomu strašnému činu. Čoskoro sa v dome, kde žije spoločne so svojím manželom, začnú ozývať anonymné telefonáty – keď Cass zdvihne, na druhom konci linky je len hrozivé ticho. Že by si ju vrah vyhliadol ako ďalšiu obeť? Okrem toho začína mať problémy s pamäťou a zabúda na celkom bežné veci, na kód alarmu alebo na stretnutie s priateľkou. Napriek starostlivosti pozorného manžela má pocit, že sa zblázni. Trápi ju strach, úzkosť, obavy zo zabúdania, duševný zmätok. Mučia ju telefonáty. Je presvedčená, že vrah ju v lese videl a teraz jej hrozí smrteľné nebezpečenstvo.

„Vo svojom románe Kolaps som sa rozhodla skúmať fenomén strachu a dôvery. Predovšetkým strachu, pretože ak ho raz vpustite do svojho života, rúti sa ďalej ako lavína s takou rýchlosťou, že niečo, čo by vás za normálnych okolnosti nevystrašilo, vás začne terorizovať. Stáva sa to hlavne vtedy, keď sa cítite veľmi zraniteľný. A pokiaľ ide o dôveru, ako môžete dôverovať inému človeku, keď neveríte sám sebe?“ (B.A. Parisová)